Máte aj vy doma špičkového bežca so zaviazanými očami?
Agátka sedí za stolom a pred sebou má čítanku. Je žiačkou druhej triedy. Dnes majú za domácu úlohu prečítať nový príbeh, o niečo dlhší ako inokedy. Napriek tomu, že Agátka číta rada, dnes sa s touto úlohou trošku trápi. Sama je na seba celkom prísna a väčšinou nie je spokojná dovtedy, kým sa jej úlohu- v tomto prípade prečítať príbeh- nepodarí splniť bez jedinej chybičky. Jej mamička stojí nad ňou a Agátka cíti trošku tlak- keď sa pomýli, aj mamička bude trvať na tom, že musí čítať ešte raz. No čítala už päťkrát a naozaj sa cíti unavená.
„Mami, mne už sa nechce čítať. Som unavená.“
„Ale prosím Ťa, Agátka, z čoho môžeš byť unavená? Ešte to raz prečítaj a keď nespravíš chybu, už Ťa nechám na pokoji. No poď, trošku sa prekonaj. Veď to vôbec nevieš, nemôžem Ťa takto pustiť do školy. Dostaneš zlú známku a čo potom? Ešte to by nám chýbalo!“
„Mami, ja už nevládzem.“
„Prosím Ťa, veď nemáš nič iné na práci, iba učiť sa. To je tvoja jediná robota. Nič iné od Teba s ockom nechceme. Tak aspoň to rob poriadne.“
„Tak teda dobre. Ešte raz to skúsim…“
Racionálny mozog nás berie do akcie
Zrejme väčšina z nás, dospelých, si z detstva pamätá aspoň jednu situáciu, že keď sme sa zdôverili s tým, ako sa cítime, tak častou reakciou dospelých bolo presviedčanie o opaku. Že sa vlastne nemôžem cítiť tak, ako sa cítim. Že na to nemám dôvod, že by som sa tak cítiť nemala.
Poďme sa na to pozrieť trošku bližšie a vysvetliť si, čo sa deje v mozgu detí, ak nemôžu vyjadrovať svoje pocity a zároveň sú tlačené do špičkového výkonu.
V ľudskom mozgu sa nachádza tzv. neokortex- šedá mozgová kôra alebo racionálny mozog. Je zodpovedný za myšlienkové operácie, logické myslenie, sídli tu inteligencia, pamäť, pozornosť. Je to miesto, z ktorého sa rozhodujeme a konáme. Je to miesto akcie.
Agátka, tým, že dookola čítala príbeh z čítanky, trénovala práve racionálny mozog. Naša spoločnosť je nadstavená tak, že trénuje túto časť mozgu veľmi precízne. V škole sa učíme čítať, písať, počítať, hovoriť cudzími jazykmi, logicky myslieť, zapamätať si obrovské množstvo informácií z rôznych oblastí. Na krúžkoch zase získavame iné zručnosti- naučíme sa rýchlo bežať, maľovať, spievať, hrať na hudobný nástroj, orientovať v priestore, tancovať.
Vďaka všetkým týmto činnostiam je náš racionálny mozog v špičkovej forme. Vidíme okolo seba deti, ktoré sú šikovné, talentované, majú perfektný prospech, množstvo informácií a vedia cudzie jazyky. Čo je určite nesmierne dôležité.
Emočný mozog je náš kompas
No okrem neokortexu máme aj tzv. emočný mozog– je to časť mozgu, ktorá je zodpovedná za spracovanie citov a emócií.
Naše city sú naším kompasom. Udávajú nám v živote smer. Vďaka nim vieme, čo je pre nás dobré, čo potrebujeme a čomu sa naopak, máme vyhnúť.
Agátkin emočný mozog jej vyslal správu, že je unavená. No keďže tento cit nebol jej mamičkou akceptovaný a prijatý, nemohla sa ním riadiť a ísť si odpočinúť. A tak ho v sebe potlačila, nevšímala si ho a pokračovala v čítaní ďalej. Prílivová vlna únavy nemohla prejsť telom a vyjsť von, zostala uviaznutá dnu. V tele, v mozgu.
Keď sa tento princíp opakuje často- city dieťaťa nie sú akceptované, napr.: dieťa sa bojí, ale dostane odpoveď, že nie je čoho sa báť. Chce sa mu plakať, ale odpoveďou je, že nie je dôvod na plač. Je nahnevané a odpoveď je, že nemá byť na čo- potom sa stane to, že všetky tieto city zostanú uviaznuté v emočnom mozgu.
Ten sa „upchá“ a po čase je plný nahromadených uviaznutých emócií. A vtedy prestáva plniť svoju funkciu kompasu. Prestáva nás navigovať.
Bez funkčného emočného mozgu sme tak trošku ako slepé kuriatka, ktoré poslepiačky hľadajú svoje zrnká a veľmi ľahko vbehnú nepriateľovi priamo do otvorenej tlamy. Strácame svoju intuíciu, sme ľahšie manipulovateľní aj zastrašiteľní. Prestávame vedieť ako udávať smer svojho života.
Nevýhoda klasickej výchovy
Klasická výchova kladie veľký dôraz na výkon a výsledky- teda funkcie racionálneho mozgu. Avšak, ak chceme špičkový výkon, potom musíme vypnúť kompas, ktorý nám hlási: pozor, už nevládzeš, potrebuješ pauzu, oddych, zmenu. Toto počuť nechceme, keď nám ide o majstrovský výsledok. A tak sa nezaoberáme tým, ako sa naše deti cítia, lebo nás to odvádza od špičkového výkonu. Z racionálneho mozgu našich detí vytrénujeme majstra, no emocionálny mozog je na tom biedne.
Je to akoby sme z nášho dieťaťa vytrénovali špičkového bežca, ktorý beží najrýchlejšie na svete. Nikto nikdy nebežal rýchlejšie. No pred pretekmi mu zaviažeme oči. Musíme, inak by stratil na rýchlosti. Beží tak rýchlo, že to ešte nikto nikdy nevidel, zatiaľ čo ostatní spravia jeden okruh, on obehne štyri, občas nakoniec trafí cieľ, občas nie. Možno často zažíva víťazstvo, no platí zaň obrovskú cenu. Je vyčerpaný a vlastne mu v tom celom chýba akýsi zmysel. Zacyklil sa totiž vo svojom vlastnom racionálnom mozgu. Beží iba preto, lebo vie rýchlo bežať.
Rýchly bežec to je náš racionálny mozog. A oči sú náš emocionálny mozog. Jeden bez druhého nemôžu existovať. Emocionálny mozog povie KAM a racionálny mozog vie AKO nás tam dopraviť.
Pre spokojný život nepotrebujeme extrémnu rýchlosť. Jej daňou je totiž extrémna slepota. Potrebujeme rovnováhu- priemernú rýchlosť a dobré oči. To stačí.
Harmónia racionálnej a emocionálnej časti mozgu
V ideálnom prípade by mali byť obe tieto časti nášho mozgu v harmónií, súlade a spolupráci. Ak vládne jeden a ten druhý je nefunkčný, potom sa táto nerovnováha prejaví aj v našich životoch. Sme síce výkonní a úspešní, vyhrávame preteky a konkurzy, súťaže a zákazky, ale náš citový život je na bode mrazu. Neviem sa tešiť, vytvárať spokojné vzťahy, necítime naplnenie.
Človek, ktorý vie pracovať so svojimi citmi je človekom, ktorý pozná sám seba (alebo sa k tomu približuje), rozumie svojim potrebám, vie, čo je preňho dobré, robí voľby a rozhodnutia, ktoré sú s ním v súlade, je láskavý k sebe a vďaka tomu vytvára harmonické vzťahy aj so svojím okolím. Jeho život je naplnený.
Ak Vám to takto dáva zmysel, tak sa spoločne poďme pozrieť na to, ako môžeme podporiť väčšiu rovnováhu racionálneho a emocionálneho mozgu.
V podstate je to veľmi jednoduché. Existuje na to jeden zázračný liek 😊.
Liek s názvom PRIJATIE
Tým liekom je PRIJATIE.
Na začiatok sa stačí ROZHODNÚŤ, že keď sa mi moje dieťa najbližšie zdôverí s tým, ako sa cíti, tak SKÚSIM PRIJAŤ jeho pocity.
Nebudem hodnotiť jeho prežívanie v zmysle: Takto sa teraz cítiť nemôžeš, nehodí sa to, nebuď bojko, nemáš dôvod byť unavený, nahnevaný, smutný.
ALE naopak, skúsim ho iba vypočuť a bez hodnotenia prijať jeho pocity.
„Chápem Agátka, že si unavená. Bolo toho na Teba veľa? Je to úplne v poriadku. Ako to spravíme? Čo navrhuješ? Oddýchneš si trošku? Ideš sa von nadýchať čerstvého vzduchu? Alebo si spolu zatancujeme na nejakú pesničku? A potom sama uvidíš, či ešte zvládneš jedno čítanie alebo to odložíme na zajtra na ráno, čo povieš? “
Ak dieťaťu vyjadríte pochopenie, samo Vám povie, čo potrebuje, aby sa cítilo lepšie.
Často stačí drobnosť, malá zmena. Dôležité je však neodvádzať ho od toho, čo cíti. Nepopierať to. Pretože tým ho odvádzame od seba samého, od toho, čo je preňho skutočne dobré.
To je úplne prvý krok na ceste k porozumeniu vlastným emóciám aj emóciám našich detí a k efektívnej práci s nimi. Môže sa nám to zdať, že veď to je vlastne NIČ. Že takýmto spôsobom sa NIČ neudeje, nič nevyrieši.
No za týmto NIČ je obrovský dar prijatia vlastného dieťaťa. Svojmu dieťaťu tak dávame najavo, že je dôležité to, ako sa cíti. A že je potrebné sa svojimi citmi riadiť a vyjadrovať ich. Pretože vnímanie a vyjadrovanie vlastných citov je jeden zo základných predpokladov spokojného a naplneného života a vzťahov.
Vďaka takémuto prístupu zvyšujeme šancu, že z nášho dieťaťa vyrastie nielen inteligentná bytosť schopná logicky uvažovať, ale zároveň aj bytosť, ktorá dokáže vnímať ako sa cíti a riadiť sa podľa toho a vďaka tomu navigovať svoj život tým správnym smerom.
